Autor sa v osobnej a jemne nostalgickej eseji vracia k chuti tresky, ktorá ho sprevádzala už od detstva. Spomína na robotníkov, ktorých pozoroval pöas prestávok, ako ju jedli s rovnakou samozrejmos¿ou, s akou patrila k ich každodennému životu - a ako sa táto chü nenápadne zapísala aj do jeho vlastnej pamäti. Treska sa pre¿ho stáva symbolom domova, oby¿ajnosti a kontinuity.
Príbeh sa následne presúva do života v exile po odchode z ¿eskoslovenska pöas totality. Autor opisuje roky strávené v zahrani¿í - v USA, Japonsku a ¿alších krajinách - kde mu napriek novým skúsenostiam, chutiam a možnostiam chýbala práve treska.Ako sa ju snažil pripravit v zahrani¿í. Táto absencia nadobúda hlbší význam: nie je len o jedle, ale o strate známeho sveta a tichej túžbe po návrate.
Každý príchod spä¿ na Slovensko má preto rovnaký rituál - prvé kroky vedú do lahôdok, kde si autor bez váhania dopraje tresku. V závere sa text rozširuje o opis jej vzniku, výroby a úvah o tom, ¿i by sa tento ikonický výrobok mohol presadi¿ aj v zahrani¿í. Treska sa tak mení z oby¿ajného šalátu na nosite¿a pamäte, identity a kultúrnej kontinuity.